Zo slovníka cudzách slov vyplýva, že eutanázia je "usmrtenie nevyliečiteľne chorého človeka zo súcitu a na jeho vlastnú žiadosť".
Uvažovanie o tejto možnosti je legitímne. Úplné principiálne odmietanie eutanázie je schovávaním hlavy do piesku a neriešením problému. S dramatickým pokrokom v medicíne v posledných desaťročiach prišla aj možnosť na výrazné predĺženie života u pacientov, ktoré však nie vždy vedie k zlepšeniu kvality života. Eutanázia sa tak stane v nie veľmi vzdialenej budúcnosti nevyhnutnosťou a bude nutné ju aj legislatívne upraviť. Toto bol môj názor pred približne 10 rokmi počas štúdia medicíny.
Potom som si začal klásť ďalšie otázky. Obsahovali v zásade slovíčka Kto? Kedy? Ako? Má eutanáziu vykonávať lekár? Aktívne podať smrtiacu dávku analgetika alebo anestetika, alebo len asistovať pri samovražde - teda povedať pacientovi, že ak otočí toto koliesko, alebo stlačí toto tlačítko dostane smrtiacu dávku lieku? Kto má kontrolovať či nie sú iné možnosti? Ako dlho musí trvať utrpenie pred samotnou eutanáziou? Musí želanie vysloviť pacient aktívne, alebo mu to môže niekto navrhnúť? Musí byť pacient na toto rozhodnutie duševne zdravý? Môže za pacienta nespôsobilého na právne úkony takéto rozhodnutie urobiť zákonný zástupca? A to sa týka ako duševne chorých a dementných pacientov tak aj detí. Je človek, ktorý trpí veľkými bolesťami skutočne v stave učiniť kvalifikované rozhodnutie? U duševne zdravých pacientov, ktorí sú schopní sa hýbať a sú pri vedomí sa v rámci liberálnych hodnôt a pri rešpektovaní zásady, že každý má právo rozhodovať o svojom živote, javí umožnenie asistovanej samovraždy ako humánny krok. Ale čo ostatní? Ak im to neumožníme nepôjde o diskrimináciu? A ak im to umožníme prostredníctvom zákonného zástupcu, vieme na 100% zabrániť zneužitiu? Týmito otázkami som sa zaoberal asi pred 5 rokmi, keď som sa začal stretávať s realnymi pacientami a predstavoval som si reálne žiadosti o eutanáziu u reálnych ľudí. Moje presvedčenie, že eutanázia je nutná nebolo až také skalopevné.
Môj názor následne sformovalo ujasnenie si postoja v inej zásadnej otázke. Ujasnil som si, že trest smrti je obyčajná pomsta a ten, kto ho vynesie sa v zásade nelíši od páchateľa. Naviac riziko justičného omylu je príliš veľké. Ak by bol usmrtený čo i len jediný človek omylom na základe inštitútu trestu smrti, tak takáto obeť je príliš veľká, aby slúžila len ako odstrašujúci príklad pre potenciálnych ďalších páchateľov. Z toho mi v rámci názorovej konformnosti vyplynulo, že ak hrozí, že môže byť inštitút eutanázie zneužitý na vraždu čo i len v jedinom prípade, nemôže byť takáto obeť ospravedlnená skrátením utrpenia stoviek alebo tisícov ďalších pacientov. Tu totiž nestojí otázka koľko utrpenia u koľkých ľudí ospravedlní jednu vraždu, pretože sa dostávame na šikmú plochu. Jedena vražda na 100 000 eutázii sa na prvý pohľad môže zdať ako prípustné riziko, alebo primeraná cena ak chcete. Ale čo tak 1 na 50 000, ešte sa dá? Čo 1 k 1000? 1 ku 100? Salámovou metódou sa nakoniec sa dostaneme na 50 k 1 a zistíme, že vraždíme starých ľudí preventívne aby netrpeli. To nie je utopistické preháňanie. Nacisti počas 2. svetovej vojny usúdili, že pre zdravie populácie bude lepšie ak zabránia reprodukcii duševne chorých a telesne postihnutých, začala tak ich internácia a sterilizácia. Na prvý pohľad ušľachtilý cieľ - dosiahnuť zdravšiu populáciu. No to bolo príliš nákladné, preto začali s "eutanáziou" týchto ľudí. Na základe eugenických štúdií ďalej zistili, že cigáni majú priemerne nižšiu inteligenciu, čo ďalej viedlo k vedeckým štúdiám o nadradenosti "árijskej rasy" a násladnej snahe o zachovanie čistoty tejto rasy. To chceli nacisti dosiahnuť seperáciou a internáciou ostatných rás, najmä židov. Hitlerovým primárnym cieľom nebolo židov vyvraždiť, len im určiť nižší spoločenský status a zabrániť miešaniu rás. Skombinovaním oboch princípov nakoniec došlo k rozhodnutiu o "konečnom riešení židovskej otázky", ale až 20. januára 1942 na konferencii vo Wannsee. Až potom začal skutočný holokaust. Neverím, že ak by prišiel Hitler v roku 1933 hneď s požiadavkou na vyvraždenie všetkých židov na svete, nenašiel by sa medzi jeho spolupracovníkmi niekto, kto by mu hneď zo súcitu pomohol na druhý svet aj bez jeho vlastnej žiadosti. K holokaustu viedol práve ten prvý krok na šikmú plochu. A ak máte pocit, že to sa dnes už nemôže stať, pozrite si štatistiky o eutanázii v Holandsku za posledných 10 rokov. Od legalizácie v roku 2003 sa počet eutanázii viac ako zdvojnásobil (1) a momentálne holanďania váhajú, či umožnia eutanáziu aj ľuďom s depresiami či schizofréniou a právnici argumentujú, že aj títo ľudia na to majú právo (2).
Dnes si myslím, že uzákonenie eutanázie nie je správny krok. Má príliš veľa rizík oproti deklarovaným benefitom. Ušľachtilá myšlienka uľahčiť trápenie ľuďom trpiacim chronickou bolesťou na základe nevyliečiteľnej choroby sa môže príliš ľahko vymknúť spod kontroly. Varovným znakom sú už iba dôvody udávané ľudmi žiadajúcimi o eutanáziu. Už to nie je len bolesť, ale aj pocit osamelosti, zbytočnosti, pocit, že sú príťažou, či možnosť učiniť posledné rozhodnutie o sebe samom. (3) Mali by sme sa skôr zaoberať otázkou ako trpiacim ľuďom pomôcť. Analgetická terapia má tiež veľký arzenál zbraní od tabletiek až po chirurgické prerušenie nervových vlákien vedúcich bolesť. Psychoterapia a starostlivosť o duševné zdravie tiež netreba podceňovať. Rozhodnutie nepokračovať v liečbe k potláčaniu nevyliečiteľného ochorenia (napríklad ukončenie chemoterapie) a rozhodnutie o nezachraňovaní života môže pacient učiniť už dnes. Umelo do tohoto procesu zasiahnuť a život násilne ukončiť nepovažujem za správne.
Na záver voľná citácia J.R.R. Tolkiena cez postavu Gandalfa: Je množstvo tých, čo si zaslúžia smrť. A niektorí, čo umierajú si zaslúžia život. Môžeš im ho dať? Nie? Tak nevynášaj príliš horlivé rozsudky smrti.
Tomáš Nezval
(1) http://www.denik.cz/ze_sveta/pocet-pripadu-eutanazie-v-nizozemsku-se-zdvojnasobil-20130925.html
(2) http://zpravy.ihned.cz/svet-evropa/c1-39276210-holandsko-vaha-eutanazii-ano-ale-i-pro-lidi-s-depresi-ci-schizofrenii
(3) http://is.muni.cz/th/51186/lf_m/Diplomova_prace.pdf
